Dlho som žila život tak, ako prichádzal. Po smrti mojej maminy som však zostala úplne stratená. Vnútri som mala množstvo otázok, na ktoré som nepoznala odpovede. Prečo? Kam odchádzame? Čo je po smrti? Ani som vtedy netušila, že práve tieto otázky ma postupne začnú privádzať k Bohu.
Raz mi kamarátka požičala knihu o Pátrovi Piovi. Keď som ju dočítala, prišiel ku mne zvláštny a nesmierne silný pocit — potreba ísť k jeho hrobu. Cesta sa stále komplikovala a ja som nerozumela prečo. A potom mi tá istá kamarátka povedala, že sa chystá k Pátrovi Piovi. Rozhodla som sa ísť s ňou. Vybavila mi spoveď po pätnástich rokoch.
Keď som prvýkrát uvidela kostol, v ktorom Páter Pio slúžil sväté omše, nedokázala som prestať plakať. Prišla ku mne kamarátka, objala ma a ja som cítila niečo, čo som nezažila celé roky — blízkosť, prijatie a nesmiernu lásku. Na Monte Sant'Angelo som plakala od chvíle, keď som vstúpila dnu, až do odchodu. Akoby zo mňa odchádzalo všetko, čo som celé roky niesla. Cítila som, že sa čistím.
Na tejto ceste som nespoznala len Boha, ale aj ďalšie ženy — pútničky, s ktorými sme si boli blízke od prvého momentu. Spolu sme založili modlitebnú skupinu Pátra Pia. Keby nebolo mojej kamarátky Slávky, možno by som ešte dlho hľadala cestu k tejto milosti. Dnes už viem, že Boh ma neopustil ani vtedy, keď som ho ešte nepoznala. Dnes cítim jeho lásku. A za túto milosť budem navždy vďačná.
